Počúvať s porozumením

...počúvajú, ale nepočujú. Paul Simon

Uši máme všelijaké. Počas dňa ich vystriedame niekoľko párov. Máme uši živé aj digitálne, dialogické aj monologické, máme uši učenlivé aj zábavné, jazykové aj hudobné. Toho, čomu je možné porozumieť cez uši, je naozaj veľa – rôznorodým výpovediam v mnohorakých jazykoch, hudbe od výmyslu sveta, priamym aj mediálne sprostredkovaným vyjadreniam, politickým vyhláseniam aj stand-up komédiám, podcastom aj tlačovým besedám. Dnes toho počúvame zrejme oveľa viac a oveľa pestrejšieho než toho mohla počuť ktorákoľvek iná generácia pred nami. Možno preto sa dá predpokladať, že aj počúvanie sa podieľa na zrýchľovaní nášho života. Napríklad tým, že zrýchľujeme produkciu i príjem informácií a nespomaľujeme, keď o prijatých informáciách premýšľame. Okrem toho, dnes sa človek môže pomerne hladko komunikačne izolovať, privrieť dvere vonkajšiemu svetu a otvoriť tie, ktorými sa vstupuje do virtuálneho sveta digitálneho poslucháča. V podstate sme svedkami technologicky podmieneného vzostupu zmyslovej vyťaženosti sluchu, a tak aj komunikačnej dôležitosti počúvania s porozumením. Z toho potom možno vyvodzovať, že počúvaniu sa tiež treba učiť, pretože počuť ešte neznamená rozumieť a rozumieť ešte neznamená pochopiť – to, čo sa hovorí, nie je vždy presne to, čo sa myslí; vedieť, čo počujeme, je iné než rozumieť, čo počuté znamená. To však nie je celý obraz. Súčasne si môžeme bežne určovať, čo budeme počúvať bez ohľadu na miesto či okolnosti našej prítomnosti: niekto cvičí a pritom počúva podcast, iný niečo píše a počúva folkrock, ďalšia sedí vo vlaku a cez uši si opakuje učivo, niekto kráča po ulici a pritom reaguje na aktuálne informácie o pracovnom probléme.

Je málo chvíľ, keď iba počúvame. V typických chvíľach počúvania je sluch síce zapnutý, prijíma zvuky, no človek ich nemusí vnímať úplne, môžu byť takpovediac kulisou iného deja, sú sluchovým rozptýlením, zvukovou zábavou. Mimochodom, skúste sa niekedy spýtať tínedžeriek a tínedžerov, koľkí z nich majú pri sebe slúchadlá – koľkí z nich nemajú slúchadlá vôbec?

Sluch je zmysel, ktorým človek začína vnímať svet. Sluch sa otvára ako prvý – ešte pred narodením. Zvyčajne sa zatvára ako posledný – keď človek zo života odchádza. Je to kľúčový prostriedok učenia sa jazyku – vďaka sluchu môžeme počúvať a napočúvať reč iných, smieme ju zvukovo napodobňovať, je možné učiť sa jej významom a potom ich diferencovane vyjadrovať. Pripomeňme, že deti už pred vstupom do školy hovoria v zhode s väčšinou gramatických pravidiel jazyka, napríklad známe slová dokážu správne skloňovať bez toho, aby ich vedeli napísať. Gramatiku sa naučili takpovediac cez uši. Rozvoj reči sa teda uskutočňuje aj či predovšetkým vďaka sluchu, sluch človeku sprístupňuje podnety rozvíjajúce reč vo všetkých jej dimenziách a výrazových kvalitách. Spomedzi všetkých zmyslov je to práve sluch, ktorý najvýraznejšie podmieňuje počiatočný i neskorší rozvoj reči vrátane jej písanej formy. Ak hovoríme o počúvaní, potom myslíme predovšetkým na porozumenie počutej reči, menej na proces spojenia – fyzikálny prenos či fyziologické spracovanie rečového signálu.

Ambícia rozumieť počutej reči si od človeka vyžaduje zvláštne nastavenie. Takéto počúvanie by malo byť sústredené a nepretržité. Naoko ide o stav pokoja. Počas neho sa ohnisko pozornosti udržiava vnímaním zvukov reči. Reč plynie: slová sa vynárajú spod zvukovej hladiny, aby v nej rýchlo zmizli. Slová sa objavujú a rýchlo strácajú, významy ostávajú – v krátkodobej pamäti človeka, ako krátkodobá kognitívna stavba, dočasná myšlienková konštrukcia, chvíľková jazyková reprezentácia. Čím dlhšie reč plynie, čím dlhšie ucho sústredene počúva, tým je prijatý obsah reči jasnejší a detailnejší. Tento proces má ináč mnoho spoločného s čítaním: v obidvoch procesoch zohráva kľúčovú úlohu príjem informácií prostredníctvom jazyka – v čítaní písaným jazykom, v počúvaní hovoreným jazykom. Počúvanie i čítanie sa podieľajú na podstatnej väčšine komunikačných skúseností človeka s iným človekom a dnes už aj na väčšine skúseností živej inteligencie s umelou inteligenciou. Nemožno teda vynechať fakt, že sa tak deje v kontaktoch s reálnymi aj fiktívnymi osobami v reálnom aj digitálnom prostredí – napríklad jednoduché tvrdenie pochopíme v reči literárnej hrdinky aj v replike manželky, v monológu hrdinu počítačovej hry aj v čete s umelou inteligenciou.

Porozumieť počúvanej reči nie je jednoduché, aj keď schopnosťou počuť disponuje výrazná väčšina z nás. Asi nie je múdre predpokladať, že rovnako výrazná väčšina aj rozumie počutým výpovediam v rovnakej miere alebo na rovnakej úrovni – veď už len odhalenie pokusu o manipuláciu v telefonickom rozhovore je výrazný kognitívny výkon založený na počúvaní. Kognitívne nižší príklad počúvania s porozumením je reprodukcia obsahu počutej reči. Za kognitívne prázdny ho možno chápať vo chvíli, keď figuruje ako výlučný učebný proces – skrátka nemá význam počúvať niečo iba preto, aby si človek dokázal na niečo spomenúť. Ak takýto zdroj počúvania slúži iba na to, aby jeho obsah žiaci reprodukovali a len reprodukovali, potom ho nemožno považovať za funkčný prostriedok kognitívneho rozvoja – rozvoja schopnosti funkčne počúvať. Ten sa môže v plnej sile uskutočňovať najmä vtedy, keď počúvajúci vopred poznajú cieľ počúvania, keď vedia, čo treba počúvaním zisťovať, keď je im zrejmé, ktorú časť vypočutého obsahu majú sledovať, lebo o nej budú neskôr hovoriť. Pritom stačí málo: pred počúvaním literárneho textu alebo rozhlasovej hry žiakom vymedziť oblasti pozorovania, napríklad upriamiť pozornosť niektorých na literárne charaktery, záujem iných o vzťahy medzi postavami, ďalších na dej a vývoj udalostí, na vecnú či mravnú podstatu konfliktu, na situačné riešenia a podobne. Takéto počúvanie je potom cielené, usmerňované, súčasne môže byť zamerané iba na niektoré počúvané sekvencie a aj to len z určitého uhla pohľadu.

Môžeme tak rozlišovať sluch ako biologicky podmienenú dispozíciu a počúvanie s porozumením ako jej kognitívny pendant. Kompetencia počúvať s porozumením tak vzniká kognitívnym rozvinutím myslenia prostredníctvom fyzického spracovania zvukových obsahov, dispozíciu podmieňuje fyziologická danosť (sluch) a kompetencia je miera jej kognitívneho zdokonalenia – počúvať reč v známom jazyku neznačí hneď aj v plnej miere rozumieť, čo sa ňou myslí.

V sumáre úvahy o počúvaní s porozumením treba povedať, že ho možno vysvetľovať ako sociálnu spôsobilosť človeka, ktorá sa podieľa na vzniku a realizácii medziľudských kontaktov v súkromnom i verejnom živote. V rozvinutej schopnosti počúvať – rozumieť počutému, chápať počuté – možno vidieť vyššiu úroveň komunikačnej kompetencie, ktorá môže posilňovať dôveru a spoluprácu medzi ľuďmi. Pravdaže, viac než samotný sluch je dôležitý kognitívny proces, ktorý sa na základe sluchových vnemov uskutočňuje – čo si o počutom pamätáme, čo si o ňom pomyslíme, na čo v ňom reagujeme, prípadne čo v ňom ignorujeme. Sluch je významné zmyslové médium reči a ako médium reči ovplyvňuje nielen to, čo človek o veciach začuje, ale aj to, ako ich zaznamenáva, spoznáva či akým spôsobom o nich premýšľa. Keby sme to mali vyjadriť koncentrovanejšie: počúvanie je pozorovanie sluchom, zvukovým spôsobom zisťovania, ako sa veci majú, aby človek mohol následne premýšľať o tom, ako by to s nimi mohlo či malo byť.

Nie všetko počúvame rovnako, nie všetko počúvame z tých istých dôvodov. Učiť tínedžerky a tínedžerov počúvať väčšmi než len na pol ucha, načúvať trpezlivo, sústredene, naučiť ich počuť naozaj – to je veľká zodpovednosť, najmä v čase, keď sa nám mnohé nepočúva ľahko. Počúvanie, hoci si vyžaduje mlčanie, vonkoncom nie je pasívny proces. Je to živá aktivita a jej rozvoj – spolu s rozvojom ďalších komunikačných dispozícií – vytvára predpoklady na to, aby človek v kontakte s ľuďmi, so svetom a spoločnosťou nezlyhával, pretože niečomu nerozumel, lebo niečo nepochopil, vlastne nepočul.

Uši máme všelijaké. Počas dňa ich vystriedame niekoľko párov. Pomocou nich uskutočňujeme rozhodnutia o tom, čo budeme vnímať a od koho. Sme v tom relatívne slobodní. Možno slobodnejší než inokedy. Počúvanie s porozumením je osobitá kognitívna akcia, s ktorou sa spája istá zodpovednosť – vo vzťahoch človeka k iným ľuďom, k spoločnej minulosti aj budúcnosti. Rozumieť, čo sa povedaným vyjadruje a potom naozaj pochopiť význam reči iného človeka, nie je vždy jednoduché. Pri počúvaní zdieľame hlas iného človeka aj významy, ktoré vieme najlepšie pochopiť v konkrétnych okolnostiach. V učebnej rovine ide o to, aby učitelia pomáhali a pomohli mladým ľuďom rozumieť, čo bolo povedané, a chápať, čo bolo povedaným myslené. Nebude to ľahké, nebude to hneď. Na počúvanie však neslobodno zabudnúť. Aby sa napríklad nestalo, že dva protismerné monológy bude možné považovať za dialóg a že uši budú slúžiť hlavne na to, aby sa človek mohol pred svetom uzavrieť.

Autor textu: Karel Dvořák

Zdroje:

KRÁĽ, Ábel. 1974. Model rečového mechanizmu. Bratislava : Veda. 187 s.

NICHOLS, Michael. 2005. Zapomenuté umění naslouchat. Proč naslouchání prospívá vztahům. Praha : Návrat domů. 300 s. ISBN 80-7255-106-X

SIMON, Paul. 2005. The Sound of Silence. In The Definitive SongBook. New York : Amsco. s. 440. ISBN 0-8256-3323-0