Vzdelávanie v tekutých časoch

Ale čo je nemožnô, to ani nehľadaj, pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj! Janko Kráľ

Kvapaliny sa pohybujú ľahko. Tečú, plynú, prúdia, bežia, rozlievajú sa, prýštia, tryskajú, lejú sa, rinú, zaplavujú, prekypujú, presakujú; na rozdiel od pevných látok ich nie je jednoduché zastaviť - obtekajú prekážky na ceste, iné rozpúšťajú alebo odnášajú so sebou, iné cez ne presiaknu. Zo stretnutia s pevnými látkami vychádzajú tekutiny nepoškodené, kým pevné látky, s ktorými sa cestou stretli, ak zostali i naďalej pevnými, sa zmenili - zvlhli alebo nasiakli. Mimoriadna pohyblivosť tekutín je to, čo ich spája s predstavou ľahkosti. Existujú tekutiny, ktoré sú, kubík za kubíkom, oveľa ťažšie než mnoho pevných látok, no aj tak máme sklon predstavovať si ich ako ľahšie, vážiace menej než čokoľvek pevné. Ľahkosť si spájame s pohyblivosťou a nestálosťou: z praxe dobre vieme, že ak cestujeme "naľahko", dokážeme sa pohybovať jednoduchšie a pohodlnejšie.

Sociológ Zygmunt Bauman týmito slovami uvádza svoje premýšľanie o modernej dobe. Jedným z jeho kľúčových pozorovaní je skutočnosť, že moderná doba sa začína vznikom priemyselnej revolúcie. Práve ňou sa začína obdobie, v ktorom dochádza k nevídanému nárastu životnej úrovne, predovšetkým v krajinách, ktoré sa stali centrami technologického pokroku (Veľká Británia, USA, Francúzsko, Japonsko). Od konca 18. storočia sa teda životy celých generácií odohrávajú na pozadí neustáleho a neustále sa zrýchľujúceho príchodu inovácií a zmien. Bauman upozorňuje i varuje, že stav trvalej zmeny, v ktorom uskutočňujeme náš život, zásadným spôsobom vstupuje do všetkých oblastí ľudského vnímania, prežívania, myslenia, rozhodovania sa a konania. Povedané jednoducho: čas, v ktorom sme mohli mechanicky kopírovať návody na dobrý život od predchádzajúcich generácií, je preč. Je to tak už dlho. No asi až dnes, pri pohľade na súčasnú akceleráciu v oblasti vedeckého poznania a technologického vývoja, možno Baumanovej metafore o tekutosti našej doby konkrétnejšie porozumieť.

Názornú ukážku zrýchľujúceho sa vývoja priniesol už v roku 1970 sociológ a futurológ Alvin Toffler. Vo svojom príklade ráta s priemernou dĺžkou života 62 rokov. Uvádza, že ak vezmeme do úvahy posledných 50 000 rokov, prídeme k výsledku približne 800 generácií. Z nich sme 650 generácií strávili v jaskyniach. Len posledných 70 generácií používa na komunikáciu písmo a iba posledných šesť generácií využíva výhody tlačiarensky spracovaných textov. Len posledné štyri generácie majú k dispozícii nástroje na presné meranie času. Iba posledné dve generácie zažili rozšírenie elektrického motora. No a absolútna väčšina predmetov, ktoré v súčasnosti každodenne využívame, vznikla a ďalej sa vyvíja v čase poslednej osemstej generácie. Pravdaže, ide o výpočet spred viac než päťdesiatich rokov, no i pomocou neho si možno dobre uvedomiť, akej dynamike zmien bola vystavená populácia žijúca v sedemdesiatych rokoch a skôr. Je rýchlosť zmien pred rokom 1970 aspoň približne porovnateľná s prudkosťou zmien, ktorú vnímame a zažívame v roku 2022?

Vedecké zistenia, ktoré sa stali našimi vedomosťami, a technologické inovácie, ktoré sme zaradili do našich denných úkonov, netreba únavne a zbytočne vymenúvať. Veď už len stav neustálej zmeny je únavný, pochopiteľne. Zbytočným by však nemuselo byť otváranie diskusie o tom, ako sa so zmenami vyrovnávať vo vzdelávaní. Ukazuje sa, že potreba rýchlo reagovať na neustále zmeny a razantný vývoj zasahuje všetky stupne a typy škôl. Vari najpálčivejšie to pociťujú stredné odborné školy, osobitne tie, ktoré pripravujú študentov do technických povolaní. Tieto povolania si vyžadujú nové zručnosti pri práci s novými technológiami a postupmi. Vážnou výzvou je, že nové spôsobilosti v nových pracovných pozíciách vznikajú rýchlejšie než ich v slovenských školách dokážeme odborne spoznať, didakticky spracovať a do vzdelávania programovo zaradiť. Tlak meškania je teda najciteľnejší v odbornom vzdelávaní, no nie je prítomný iba tam - podstatná časť našich žiačok a žiakov bude pracovať na pozíciách, ktoré dnes vznikajú alebo ešte neexistujú, a bude v nich využívať technológie a postupy, ktoré práve vznikajú a ešte ich presnejšie nepoznáme. Povedané baumanovsky: aktuálna realita sem-tam do našich škôl presiakne, no stále ich poľahky obteká.

Áno, jedna vec je pripravovať žiačky a žiakov na zmeny. Druhá vec je, ako sme my, učiteľky a učitelia, na zmeny pripravení, ako ich prijímame, či a ako ich realizujeme. V organizácii osobného života tieto zmeny prijímame viac-menej s ľahkosťou - využívame rôzne technológie, špecifické služby a mnohoraké aplikácie, lebo nám uľahčujú život a skracujú čas potrebný na riešenie rozličných situácií. Učíme sa, lebo je to výhodné. Nie je výnimočné, že sú to práve žiačky a žiaci, ktorí nás na zmenu upozornia, a ukážu nám, ako problém efektívne spracovať a riešiť novým postupom. Oni sa tiež učia, no učia sa rýchlejšie, lebo sú v tej fáze života, v ktorej sú staré veci aj známe javy nové. Ako ich však pripraviť na život, do ktorého budú prúdiť stále nové veci a stále nové technológie? Budú aj v dospelom a zrelom veku spôsobilí rozpoznávať, ktoré novinky bude potrebné zvládnuť a ktorým sa z ešte neznámych dôvodov vyhnúť? Nepodľahnú prívalu technologických alternatív a okamžitých možností, keď sa majú správne rozhodnúť?

V tomto čase si pripomíname tridsaťtri rokov od chvíle, keď celá naša spoločnosť vplávala do novej situácie a začala veslovať v dynamických podmienkach demokracie a trhovej ekonomiky. Pre mnohých z nás nie je ťažké spomenúť si na nový vietor v dovtedy uzavretej krajine, ktorý sa veľmi rýchlo prejavil markantnými zmenami v osobnom živote - od nového sortimentu v obchodoch až po prvú cestu za hranice bývalého socialistického bloku. Pohyb v otvárajúcej sa spoločnosti sme nejako - problematicky, ale predsa - zvládli a dnes tovar z iného svetadielu či cestu do zahraničia nepokladáme za niečo mimoriadne.

Novembrové udalosti roku 1989 priniesli na Slovensko základné zlepšenia, ktorými sú demokracia a trhová ekonomika. Dalo by sa povedať, že sa v našej krajine objavili a začali realizovať dve overené technológie - prvá organizuje spoločenský život s dôrazom na občianske práva a slobody, druhá ho zase riadi prostredníctvom slobodného podnikania a voľnej súťaže. Išlo o veľmi rýchle zmeny, na ktoré sme sa museli adaptovať, v rozsahu niekoľkých mesiacov sme sa ocitli v nových spoločenských a ekonomických vodách. Stále sa v nich učíme plávať. Po svojom a pomaly.

No mládež nepočká. My dospelí sme sa v toku nového občianskeho a ekonomického života ako-tak zorientovali a dnes dokážeme ako-tak úspešne kormidlovať v rozličných technologických a finančných prúdoch. Naši mladí nevstupujú do pokojných existenčných jazier so stabilnou hladinou. Sú vystavení stavu trvalej zmeny tak, ako žiadna generácia pred nimi. Naučiť žiačky a žiakov dobre navigovať svoj i spoločenský život v tekutých časoch je aj preto vecou ľudí, ktorí nesú zodpovednosť za ich vzdelávanie. Aby sa mladí neutopili, lebo sa nenaučili plávať. A keďže sa nenaučili plávať, aby im nenapadlo jazero vypustiť.

Autor textu: Karel Dvořák

Zdroje:

BAUMAN, Zygmunt. Tekutá modernost. Praha : Mladá fronta 2002

BAUMAN, Zygmunt. Tekuté časy. Život ve věku nejistoty. Praha : Academia 2008

KRÁĽ, Janko. Výlomky z divného Janka. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2016

TOFFLER, Alvin. Šok z budoucnosti. Praha : Práce 1992