Známky nie sú všetko?

Dieťa nechce byť ignorované. To je celý problém mládeže. František Miko

Dievčatá a chlapci v našich školách si čoskoro prevezmú koncoročné vysvedčenia. S touto udalosťou budú spojené prevažne pocity úľavy – aj u žiačok a žiakov, aj na strane učiteliek a učiteľov. Učeniu i námahe, skúšaniu a písomkám načas odzvoní. Obrazne i doslova. Učenie samotné však bude pokračovať – deti sa predsa nemôžu neučiť, akurát v dosahu učiteľskej starostlivosti nebude to, čomu, kedy a ako budú venovať svoju zvedavú pozornosť. K plusom mimoškolského učenia treba zarátať aj absenciu klasifikačných symbolov. Samozrejme, otázka hodnotenia v škole je stará téma. A zvykne sa vracať v období, keď žiacke výsledky učitelia sumarizujú, rekapitulujú a pritom zvažujú, akým číslom vyjadria na vysvedčení ich súhrn.

Známkovanie je natoľko silným a vžitým synonymom hodnotenia, že aj letmo kritická úvaha o jeho vplyve môže vyvolať podozrenie z pokusu o atentát na stabilitu školského systému – napríklad preto, že učebné výsledky žiakov zachytené známkami slúžia ako dorozumievací kód medzi učiteľmi jednej školy i medzi učiteľmi viacerých škôl rozličných stupňov. Je pritom zrejmé, že hodnotenie a známkovanie sú dve odlišné činnosti – kým hodnotenie je odpoveď na mieru a kvalitu učenia sa, známkovanie je najmä prostriedkom odmeňovania alebo trestania žiačok a žiakov za prevažne pamäťový výkon. Azda najvýraznejším efektom tohto javu sú koncoročné preteky žiakov za známkou, ktorá má predsa len nejako dokázať, že si ju zaslúžia a že na ňu majú nárok. Slávnostné odovzdávanie koncoročných vysvedčení je v tomto zmysle skôr víťazstvom vonkajšej motivácie než relevantnou odpoveďou na pokrok v učení, je viac oslavou vytrvalosti bojovať za lepší symbol učenia než triumfom objektívneho hodnotenia výsledkov v rozvoji poznania, myslenia a komunikácie. A to sú vzdelávacie ciele, o ktorých cisárovná Mária Terézia iste neuvažovala, keď reformovala uhorské školstvo a ako novinku v ňom zaviedla známky na vysvedčení. Knieža Potemkin, súčasník Márie Terézie, by sa určite potešil, keby videl, v akej podobe a v akom prostredí jeho kultúrny odkaz prežíva ešte aj v 21. storočí.

Každá kritika známok a známkovania môže vyzerať ako ďalší márny pokus o zdolanie klasifikačného ľadovca, ktorý si pohodlne žije pod hladinou našich škôl a na vysvedčeniach našich žiakov. Pred klasifikačnými poradami sa pravidelne vynára nad hladinu, aby ani žiaci, ani učitelia a rodičia nezabudli, že vyučovacie dianie je síce dôležité, ale na konci je najdôležitejšie aj tak to, čo sa napíše na vysvedčenie. V tieni tohto ľadovca sa potom ľahko stráca výhľad na to, či a ako škola pomáha deťom lepšie myslieť, kvalitnejšie poznávať a pestrejšie komunikovať. Pritom všetci dobre vieme, že dôležité je to, čo známkam predchádzalo, aké učebné cesty žiaci absolvovali, čo na nich vytvorili, ako o učebných problémoch premýšľali, akým spôsobom sa vysporiadali so vzdelávacími situáciami, ktoré im učitelia pripravili. Ak niečo naozaj stojí za zaznamenanie a možno aj slávnostné hodnotenie, potom je to práve takýto učebný denník, ktorý vzniká už len tým, že žiaci v škole kognitívne pracujú, všeličo skúšajú, o mnohom zaujato i zaujímavo hovoria, o rozličných témach autenticky píšu, na mnohé sa spontánne pýtajú, skrátka žijú v škole učením sa. Obsah takéhoto učebného denníka vzniká u každého dieťaťa – od prvej triedy na základnej škole až po maturitu vytvorí desiatky textov, obrázkov i obrazov, projektov, scenárov a scénok, zaujme stovky bezprostredných názorov i premyslených postojov na diferencované témy a problémy. Každý žiak absolvuje tisícky vyučovacích hodín, na konci ktorých je originálny materiálny výsledok, nový poznatkový produkt či neopakovateľný komunikačný fakt. V súhrne tento učebný sumár predstavuje objektívny, t. j. preukázateľný, po mnohých rokoch dostupný a vždy – nielen pred klasifikačnou poradou – hodnotiteľný výsledok žiačky či žiaka, ich kognitívneho vývoja a osobného pokroku, nech je u jedného žiaka mierny a postupný alebo u iného skokový a nápadný. Pojem učebný denník pritom využívame iba ako pomocný termín, didakticky presnejší termín je učebné portfólio, o ktorom sme už písali. Nepovedali sme však detailnejšie, aký úžitok môže portfólio prinášať kľúčovým protagonistom vzdelávania – žiakom, rodičom aj učiteľom.

Žiaci učením vynakladajú isté úsilie, ktorým si (okrem ľahko skúšateľných pamäťových stôp) vytvárajú celý rad spôsobilostí – spočiatku jednoduchých poznávacích metód, neskôr aj zložitejších myšlienkových postupov a dorozumievacích návykov. Toto zdokonaľovanie sa deje prirodzene, ide v podstate o vývinovú nevyhnutnosť. Práve ona z nich robí subjekty výchovy, od ktorých závisí, aké výsledky ich snaha prinesie. Okolnosť, že známkovanie školských výsledkov prislúcha prakticky len učiteľovi, oslabuje váhu účasti dieťaťa na vlastnom učení – ak mu chýba nástroj, pomocou ktorého by i ono samo mohlo hodnotiť (nie známkovať) svoje učenie sa, potom naozaj nemôžeme chcieť, aby dokázalo primerane posúdiť vlastnú prácu, spoznať svoje silné i slabé stránky, pokorne prijať alebo vhodne odmietnuť hodnotenia iných. Známky – nech sú akékoľvek – nehovoria nič o tom, ako žiaci a žiačky posudzujú vlastné učenie, ako vyzerá a môže vyzerať ich školský úspech.

Portfólio by žiakom okrem zachovania výsledkov z minulých učebných situácií malo poskytovať priestor na to, aby sa smeli plánovito podieľať na svojom budúcom učení, portfólio má deti podnecovať, aby formulovali a nebáli sa formulovať odpovede na otázky svojej vzdelávacej budúcnosti: Čo by som chcel vedieť? Čo by som sa chcela ešte naučiť? Čo ma v škole zaujalo a chcel by si o tom vedieť viac? Ako to urobím? S kým o tom chcem hovoriť? Bez odpovedí na takéto otázky žiačkam a žiakom nedovoľujeme sústredenejšie premýšľať o svojom učení, nedávame im šancu ovplyvňovať ho, ich nárok na plánovanie poznávacích činností v škole fakticky ignorujeme. Ako môžu potom rodičia týchto detí brať vážne spoločenskú zhodu na potrebe pripravovať žiačky a žiakov na život v 21. storočí, ak nás v škole nezaujíma ani len to, čo by sa chceli naučiť zajtra a v čom by sa chceli zlepšiť už budúci školský rok? Portfólio by teda malo byť nielen denníkom, ale aj učebným diárom, malo by byť záznamom o uplynulom vzdelávaní i subjektívnym plánom o vzdelávaní budúcom.

Čo bolo v škole? Neexistuje vari typickejšia otázka rodiča, keď sa po práci stretne so svojím školopovinným dieťaťom. Typická odpoveď detí je tiež dobre známa. Nie je neobvyklé, že aj taká odpoveď - neodpoveď rodičov uspokojí, pretože ich vyčerpáva zamestnanie a možno sú aj trochu radi, že v škole nič nebolo, takže je to vlastne v poriadku. Napokon, ak by niečo bolo, tak by to určite bol nejaký problém, o ktorom už zvyčajne vedia, lebo im ho – často formou známky – ohlásila aplikácia EduPage. Ibaže nie všetko, v čom sa žiačky a žiaci kognitívne angažujú, je hneď aj klasifikované. Uznajme, známka v EduPage je uspokojivo rýchla informácia - neinformácia, pretože nič podstatné z učebného procesu nezachytáva – ani vytvorené texty, ani vyriešené učebné problémy, neposkytuje pohľad na zvládnuté učebné situácie ani na výnimočné tvorivé iniciatívy. A už vôbec nezachytáva to, ako vlastné učenie vníma dieťa. Známka rodiča informuje akurát o čiastkovom učiteľskom posudku v podobe klasifikačného čísla. Aj to je jeden z dôvodov, prečo rodičia – často pod vplyvom prirodzených citov – podliehajú ilúzii o úrovni poznania a myslenia svojich potomkov, keďže im chýba prístup ku skutočným výsledkom rozvoja ich dieťaťa. Aj to je možno jeden z dôvodov, prečo rodičia často podľahnú nutkaniu nástojiť na lepších známkach, menej už na samotnom učení dieťaťa. Portfólio preto treba chápať ako vzdelávací nástroj, ktorý rodičovi rozširuje a spresňuje prehľad o tom, ako sa jeho dieťa učí, i o tom, ako mu v tom pomáha škola. Niet pochýb, že lepšia informovanosť rodičov o učebnom pokroku dieťaťa pomocou kvalitne pripraveného portfólia prispeje k lepšiemu spoznaniu vlastného dieťaťa i k zvýšeniu záujmu o jeho pôsobenie v škole. Dá sa očakávať, že systémovým začlenením portfólia do slovenského školstva možno rýchlo a efektívne posilniť nielen vzťah detí k vlastnému učeniu sa, ale aj vzťah rodičov ku škole tak, aby mohli na základe reálnych výsledkov posúdiť, aký mimoriadny význam má práca učiteliek a učiteľov.

Možno rozumne očakávať, že mnohé výnimočné učiteľky a mnohí vynikajúci učitelia budú – aj vďaka žiackemu portfóliu – častejšie zažívať profesionálny úspech z vlastnej práce než frustráciu z nedôstojného spoločenského postavenia. Ich snaha totiž zostáva často neviditeľná, ukrytá v tieni prioritného záujmu rodičov o známky. Isteže, kytice odovzdané pred posledným zvonením školského roka učiteľskú prácu na spoločenské výslnie nedostanú. Dokonca ani vtedy nie, ak deti cítia a vyjadrujú, že pani učiteľka je úžasná, že pán učiteľ je perfektný. S portfóliom budú môcť všetci protagonisti vzdelávania konkrétne vedieť a vidieť, v čom je ľudská a profesionálna hodnota starostlivých ľudí, ktorí v zborovniach, kabinetoch i vlastných domovoch premýšľajú o žiakoch a pripravujú im vyučovanie. Pochopiteľne, vzťahy s ľuďmi i napriek mnohým technologickým inováciám budujeme najmä prostredníctvom rozhovoru, od čias Sokrata je to ten základný a komunikačne najúčinnejší učebný prostriedok (ak by mal Sokrates portfólio, možno by do histórie nevošiel výrok "viem, že nič neviem", ale "viem, čo viem a čo chcem vedieť"). Portfólio je inovácia, no taká, ktorá nedovoľuje zabúdať na to, čo žiaci so svojou pani učiteľkou vytvorili, akú námahu po boku pána učiteľa vynaložili a aké výsledky im spoločné učenie prinieslo – to je totiž reálny obsah vzťahu, ktorý si žiaci vytvárajú k svojim učiteľom, za čo si ich môžu skutočne vážiť, za čo si zaslúžia kyticu i poďakovanie – nielen na konci školského roka a až potom, keď obdržia vysvedčenie so známkami.

Áno, známky naozaj nie sú všetko. Ak bude pre človeka v 21. storočí niečo naozaj dôležité, bude to jeho vzdelanie. Už dlho to vieme. Je možné, že práve ono bude tým všetkým. Žiačkam a žiakom by sme preto mali dovoliť, aby mali zážitok z učenia, smeli si ho zachovať i pripomínať, aby mohli dlhodobo zažívať radosť z reálnych výsledkov svojho rastu a pokroku. Význam vzdelania by sme im tak mohli ukázať na ich vlastnej snahe a na tom, že táto snaha skôr či neskôr vedie k úspechu. Dlžíme im to – aj ako dospelí, aj ako spoločnosť, ktorá ich chce, má a dokáže pripraviť na budúcnosť.

Autor textu: Karel Dvořák

Zdroje:

MIKO, František. Poznámky. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre 2008

DE JAEGHER, Darina – ĎURIŠ, Boris – GREGOROVÁ, Ivana – KOVAĽOVÁ, Jana – KRATOCHVÍL, Viliam – MNÍCHOVÁ, Jana. Moje portfólio FinQ – úroveň A1 až B2. Bratislava : Eduawen Europe 2021